V týchto dňoch prebieha Bienále úžitkových umení vo výstavných priestoroch Slovenskej výtvarnej únie. Do konca tohto týždňa máte možnosť pozrieť si ho a urobiť si úsudok.
Niekoľko autorov sa rozhodlo vyjadriť prostredníctvom tohto textu názor na túto výstavu. Dôvodom je nesúhlas s úrovňou prezentácie a samotným výberom vystavujúcich. Väčšina vystavených diel nespĺňa základné kritériá kvalitného úžitkového diela, či produktu. Nehovoriac o porotou ocenenej práci Eleny a Martina Gregušovcov.
Bienále bolo otvorenou výzvou pre členov SVÚ, ale zapojiť sa mohli aj profesionáli, ktorí nie sú členmi. Práve tí boli z veľkej časti oslovení osobne kurátorkami projektu a bez váhania súhlasili s účasťou.
Na stránke SVÚ sa v sekcii „O nás“ dočítate nasledovné:
„Slovenská výtvarná únia je otvorená, nepolitická, ochranno-stavovská profesionálna organizácia, zastrešujúca združenia profesionálnych výtvarných umelcov a teoretikov.“
Tu sa nám naskytuje otázka - kto sa považuje za profesionálneho výtvarníka? Predpokladáme že ide o osobu, ktorá aktívne pôsobí vo svojom odbore, prináša nové trendy a individuálne prístupy a celkovo svojou činnosťou obohacuje domáce aj zahraničné kultúrne dianie. Pri vyhľadávaní informácií o ocenených „výtvarníkoch“ natrafíte na weby pripomínajúce skôr svadobný salón než prácu súčasného umelca.
Na stránke SVÚ sa ďalej dočítate:
„zabezpečovanie a koordinovanie činnosti a služieb podľa záujmov a potrieb členov SVÚ; ide najmä o činnosti informačného, výstavného charakteru v oblasti rozvoja výtvarného umenia.“
Aký konkrétny rozvoj výtvarného umenia priniesli títo ľudia, by sme chceli počuť z úst fundovaného teoretika. Sami sme totiž na to neprišli. Prečo priemerný vek členov výtvarnej únie je tak vysoký a mladí ľudia o jej fungovaní ani nevedia? Každá inštitúcia by sa mala snažiť držať krok s dobou, reflektovať súčasné dianie v svojom okolí, reagovať na aktuálne témy a výsledky svojej práce vystavovať formou, ktorá by bola schopná konkurovať zahraničným prehliadkam umenia a dizajnu 21. storočia.
To si ale vyžaduje spoluprácu s mladými ľuďmi, motivovanie ich k pripojeniu sa do členstva poskytnutím možnosti realizácie ich nápadov. V žiadnej slovenskej inštitúcii sa to nerobí a čerství absolventi, v snahe presadiť svoju tvorbu a názory, musia zakladať občianske združenia a robiť prácu, ktorá by mala byť úlohou väčších inštitúcií.
Z čoho vyplývajú ďaľšie dôsledky ako nemožnosť zlúčiť organizačné aktivity so zháňaním finančných prostriedkov na realizáciu projektov a samotnej tvorby a produkcie. Mnohí autori, ak aj po absolvovaní školy naberú odvahu živiť sa tým, čo vyštudovali, tak čoskoro stratia chuť a silu sa vo svojom odbore realizovať. Spolupráce s inštitúciami vždy skončia fiaskom pre neochotu zamestnancov alebo vedenia skúšať nové princípy a posúvať sa dopredu. Preto sa musí autor vo väčšine prípadov spoliehať len sám na seba.
Kurátormi výstavy sú Agnes Schramm a Mária Nepšinská, ktorých mená sú uznávané medzi profesionálmi, preto nás tak zarazila úroveň tohto Bienále. Mená porotcov nie sú nikde zverejnené. No podľa výsledku je celkom jednoduché si domyslieť, že o tom nerozhodovali kompetentní a kurátorky zrejme nemali veľké slovo, alebo nemali z čoho vyberať.
Práve Slovenská výtvarná únia by mala združovať to najlepšie, čo sa na Slovensku robí v praktickej ale aj teoretickej oblasti. Každý odborník na fotografiu, odevný a grafický dizajn, by nedovolil výhercom tohto ročníka ani vystavovať!
Nechceme sa už iba pasívne (ne)zúčastňovať slovenských súťaží a výstav, chceme zmenu, aby sme aj ďalším generáciam pripravili lepšiu pôdu. Lebo vystavovať špičkové práce vedľa prác kvalitatívne tak nízkych, naozaj nemotivuje nikoho na zúčastňovanie sa na ďalších podujatiach Slovenskej výtvarnej únie. Budova od architektov Baláža a Grossmana, v ktorej únia sídli, by si zaslúžila akcie iného formátu, ktoré by boli schopné prilákať aj širšie publikum do týchto skvelých, ale v podstate zabudnutých priestorov.
