Dizajnérske zoskupenie Denamit vzniklo pred dvoma rokmi na základe iniciatívy niekoľkých študentiek a absolventiek VŠVU (Simony Janišovej, Lenky Sršňovej, Lucie Bartkovej, Michaely Bednárovej, Kataríny Czikorovej a Lindy Vikovej) , ktoré usúdili, že v slovenskom dizajne absentuje platforma, ktorá by mala progresívny drajv, portfólio kvalitných autorov a záujem dôsledne sa venovať informovaniu a propagovaniu domáceho dizajnu. Jednoducho, že to tu potrebuje trochu nitroglycerínu. Denamit má za sebou sériu akcií, ako napr. Denamit Design Shop v bratislavskej pasáži Luxor či realizáciu konferencie Denamit Design Days na VŠVU. Výstava, ktorou sa zoskupenie v rámci festivalu Blaf prezentuje v SNG, je priateľským stretnutím členiek združenia a ich názorovo i osobne blízkych tvorcov.
Nielen keramické médium spája Slovenku Simonu Janišovú, Čecha Petra Hůzu a Angličanku Lucy Jane Foakes. Do Bratislavy prichádzajú všetci spolu po prvý raz, každý so svojou sériou autoportrétov. Nejde pritom o náhodné prepojenie – téme figúry sa každý z nich venuje už nejaký čas. Lucy Jane Foakes získala v roku 2010 za kolekciu Kanopy ocenenie New Designer of the Year udeľované britskou organizáciou Bussiness Design Centre. Objekty, inšpirované umením staroveku v jej podaní rozprávajú príbehy (nielen) celebrít, pre jej tvorbu je príznačné i premyslené prepojenie moderných technológií a tradičného materiálu. V takto formulovaných intenciách sú navrhnuté aj diela pre bratislavskú výstavu - schránky s portrétmi, ktoých steny pokrývajú maľované výjavy veľmi osobného charakteru. Simona Janišová rozvíja kolekciu Panákov – drobných porcelánových figúr, súčasť diplomovej práce Glory Box, kde predviedla intímno-ironickú predstavu svadobnej výbavy dnešnej nevesty. Milovaní muži jej života – Peter Pan, Dušan, Pán Peter sa aktuálne menia na Jozefa – autorkinu predstavu o tom, ako by vyzerala, keby sa narodila s chromozómom XY. Petr Hůza si svoju armádu podľa starej pravdy „človek sa má spoliehať hlavne na seba“ vytvoril z „vystrihnutých“ figúr samého seba, aj s komiksovou bublinou nad hlavou. Plošný charakter objektov, kresba sa dajú u Petra Hůzu sledovať v celej jeho tvorbe, rovnako ako obľuba symbolov popkultúrnej doby. Porcelánová armáda sa začala formovať počas Petrovho pobytu v Číne. Nevedno, či je jeho zámerom postaviť obdobu terakotového vojska cisára Quin Ši Huanga, ale ako sám hovorí, jeho armáda sa neustále vyvíja a cestuje.
Textilný dizajn pod značkou Puojd je dielom Michaely Bednárovej, ktorá tvár svojich produktov postavila na jednom symbole – pracuje hlavne so slovenským štátnym znakom a jeho viac či menej štylizovanými verziami. V jej portfóliu sú odevy ale aj interiérové textílie, motív štátneho znaku inšpiroval autorku natoľko, že ho do budúcnosti plánuje rozšíriť aj o znaky iných krajín. Aktuálna prezentácia je výsledkom spolupráce autorky s firmou Tuli – slovenským výrobcom sedacích vakov, pre ktorú Michaela navrhla dezény.
Spolupráca ďalšej členky združenia Denamit – šperkárky Lucie Bartkovej a dizajnérky Ladislavy Repkovej je postavená na niekoľkých spoločných tézach: skúmanie komunikačných možností plochy a hrany, poetická hodnota materiálu a technológie, presahy voľného a úžitkového umenia. Formálnym prvkom, s ktorým obe narábajú, je rez/ výrez. Lucia Bartková sa zamerala na techniku diamantového výbrusu. Jej prstene ale obracajú podstatu opracovania diamantu naruby, namiesto precíznej a presnej brusičskej techniky voľné, sochárske odoberanie hmoty, namiesto diamantu vosk a následne striebro. Nie je to pre ňu ale len výtvarný experiment, je to aj jej osobná polemika (v rámci odboru, v ktorom sa pohybuje), na margo súčasného chápania pojmu „hodnota“. Ručné verzus priemyselné, hladké verzus drsné - séria drevených stolíkov Ladislavy Repkovej kombinuje ručnú rezbu a strojové opracovanie povrchu – aj tu sa kladie dôraz na kontrast sochárskeho/výtvarného prístupu a priemyselnej realizácie. Sú navrhnuté jednak ako stolíky s odkladacím priestorom, niekedy je súčasťou korpusu aj svietidlo. Zároveň plnia i funkciu výstavníckeho systému pre šperky.
Kolaboratórium keramičky Lindy Vikovej spočíva na princípe autorského zásahu viacerých výtvarníkov do keramického diela, spojivom je technika kresby podglazúrnou ceruzou. Autorka si cielene vyberala tvorcov pracujúcich v 2D – Dominiku Ličkovú Horákovú (fotografia), Katarínu Slaninkovú (ilustrácia), Mária Domčeka ( grafika, ilustrácia), Pala Čejku (grafika, ilustrácia, fotografia) a Erika Bindera (maľba). A možno práve na základe priateľských vzťahov, ako ich pripomienkou sa objektom kolaborácie stala fľaša „šampanského“. Linda Viková ju pôvodne navrhla ako súčasť darčekového setu ku Dňu žien/matiek. Keramické objekty v tvare fľaše na šampanské doplnila ešte aj o sadu šampusových uzáverov. Tie sa objavia aj na šperkoch-reťaziach, vo forme príveskov.
Prostredníctom projektu Ako z obrázku sa Lenka Sršňová (odevný dizajn) a Dorota Sadovská (maľba, fotografia, inštalácia, video) rozhodli hľadať prieniky, súvislosti a vzťahy foriem, s ktorými každá z nich pracuje. Látka a jej spájanie švíkmi, rubná strana nenamaľovaného obrazu – farebnosť je minimalizovaná, konštrukcia priznaná – ide o proces tvorby a hľadanie ideálneho tvaru. Dôležitú úlohu preto hrá aj záznam jednotlivých možností, ktoré procesuálny princíp prinesie. Obraz ako odev? Odev ako obraz? Obraz, rámujúci/ obliekajúci telo? Odev ponúkajúci pekný obrázok? To sú len niektoré z otázok, ktoré si autorky v priebehu tohto obrazovo-odevného experimentu kládli.
Autorkou textu je kurátorka výstavy Viera Kleinová.
